Histor. architektúra

Ruina je poškodená, upadajúca alebo rozpadajúca sa architektúra. Estetické oceňovanie ruín sa v dejinách architektúry a pamiatkovej starostlivosti menilo. Už neskorá antika (Dio Chrysostomos, Plinius) mala pred ruinami úctivú bázeň. Stredovek ruiny ignoroval, alebo ich využíval na získavanie opracovaného stavebného materiálu. Niekedy sa časti ruín v zmysle stredovekej významovej kópie prenášali na iné stavby.1
Zmena nastala až v renesancii, keď mali ľudia sklon obdivovať v ruinách ani nie tak veľkoleposť deštruktívnych síl, ale krásu predmetov v rozklade. Okrem toho antické ruiny sa oceňovali ako predstupeň vlastnej kultúrnej činnosti. Z ruín, ktoré môžeme v Ríme vidieť, usudzujeme na božskú myseľ starých, hovorí sa v Správe o antickom Ríme.2
V 16. storočí sa s obľubou zakladali na mieste antických ruín záhrady, alebo sa ruiny stali ich pôsobivou súčasťou, napríklad v prípade Farnesiny na Palatine v Ríme s vyhliadkou na Forum Romanum.3 V renesancii sa už stretávame aj s prvou umelou ruinou, a to v 16. storočí (Správa G. Vasariho o dome podobnom ruine v Pesare).4

Umelá ruina sa nachádzala aj na záhrade ostrihomského arcibiskupa Juraja Lippaya, vybudovanej v rokoch 1642 - 1666. Záhrada obdĺžnikovitého pôdorysu sa nachádzala v Bratislave pri letnom arcibiskupskom paláci. Okrem ruiny tam nechýbala ani oranžéria, pustovňa, rybník, jaskyne, vodomety, fontány a hudobné automaty. Matej Bel opisuje umelú ruinu v Lippayovej záhrade ako fontánu: Ale ani fontánu, ktorá je postavená v zákutí dolnej promenády, nemožno pokladať za horšiu, lebo je umne postavená, aj keď v podobe zrúcaniny podža rímskeho spôsobu. Sedeli na nej rozličné vtáky, ktoré tak dokonale a harmonicky spievali, že by privábili aj živé vtáky.5

V prvej polovici 18. storočia, kedy prišlo v Anglicku k veľkému vzkrieseniu gotického staviteľstva, objavil sa skutočný kult zrúcanín. Stephen Switzer bol v prvých desaťročiach 18. storočia pravdepodobne prvým teoretikom, ktorý rozpoznal, že náladu okamihu možno vystupňovať prostredníctvom zrúcanín, lebo pre inteligentnú a vznešenú povahu je kus zrúcaniny väčšou inšpiráciou ako najhoršia budova; žalostné reflexie jej duše sú také silné, že zasiahnu aj samé nebo.6 Podľa Williama Shenstoneho (1714 - 1763) Ruiny a rozpadnuté budovy čerpajú svoju upokojujúcu silu z nepravidelnosti svojho povrchu, ktorou je pestrosť.7 Shenstone do stvárnenia parkov opäť začlenil aj pravé zrúcaniny. Až do 18. storočia boli predmetom záujmu iba antické ruiny, v 18. storočí sa objavila otázka, či uprednostňovať gotické ruiny pred antickými a prečo. Anglický filozof Henry Home v roku 1772 dával v záhradách prednosť gotickým ruinám, ktoré podľa neho evokujú ideu prirodzeného úpadku, kým grécke ruiny navodzujú predstavu ničenia žudskými rukami.8

Mnohé stredoveké stavby sa nestali ruinami iba vďaka pamiatkovej starostlivosti 19. storočia. Po celé 19. storočie stáli proti sebe zástancovia dvoch extrémnych pozícií - purizmu a kultu ruín, ktorý vyústil koncom 19. storočia u A. Riegla do novovytvorenej hodnoty veku či starobylosti pamiatky (Alterswert). Táto hodnota odsudzuje každú reštauračnú i konzervačnú činnosť, pripúšťa zásah ľudskej ruky iba ak ide o nebezpečenstvo predčasného zničenia prírodnými silami a neprimerane rýchleho rozkladu organizmu pamiatky.9 Okrem toho v 19. storočí ďalej pokračovala výstavba ruín ako rekvizít anglických parkov. Napríklad pri prestavbe lednického zámku na Morave tu bola v roku 1807 postavená umelá zrúcanina, tzv. Janov hrad, ktorú projektoval Josef Hardtmuth.10

Druhá svetová vojna zanechala po sebe množstvo ruín. Letecká bomba ale nikdy nevytvorí novú estetickú hodnotu. Preto sa mnohé takto vzniknuté ruiny znovu rekonštruovali do pôvodného stavu.

Slovensko je krajinou mimoriadne bohatou na ruiny hradov. Nachádza sa ich tu viac ako 40 a pravdepodobne najviac je ich sústredených na strednom Považí. Veľa hradov bolo poškodených počas stavovských povstaní v 16. a 17. storočí (Revište, Lednica, Vršatec, Znievsky hrad, Beckov, Turniansky hrad, Levice, Šariš). Po víťazstve centralistickej politiky cisárskeho dvora boli po roku 1715 na cisársky rozkaz demolované viaceré uhorské hrady, aby sa už nikdy nemohli stať strediskami odboja. Mnohé zničili aj napoleonské vojská (Devín, Pajštún). Je zaujímavé, že ani jedna zo zrúcanín hradov na Slovensku sa v 19. storočí nerekonštruovala do pôvodného stavu tak, ako napr. vo Francúzsku (hrad Pierrefonds rekonštruoval známy reštaurátor Viollet-le-Duc. U nás síce Pálffyovci prestavali hrady Bojnice a Smolenice, ale boli to skôr prestavby ako rekonštrukcie. Pri obnove hradu Smolenice dal gróf Jozef Pálffy odstrániť zrúcaniny starého hradu a ponechal len štyri dopolovice zborené bašty. V roku 1900 - 1902 ich dal dostavať a zakryť šindľom.11

Až v 50. rokoch 20. storočia sa uskutočnila rekonštrukcia Bratislavského hradu. Dôvod: Statická ruina s veľkými deštrukciami ostro kontrastovala s pulzujúcim mestom pod ňou.12

Osobitný význam v dejinách slovenského národa má ruina hradu Devín. V 19. storočí si ho štúrovci zvolili za symbol slovenského národného obrodenia. Sem smerovali ich vlastenecké výlety, z ktorých pamätný je najmä ten, uskutočnený 24. apríla 1836. Takto súčasník zaznamenal na ňom prednesené Štúrovo vzletné zvolanie: Bratia! Akúže si pamiatku odnesieme ztadiaľto? Či tie kamienky, čo z múrov staroslávnych devínskych sme si už vynalupovali majú byť znakom nášho horlenia a vzdelávania sa? Tie zasypú sa prachom a čas ich pohrobí v zábude.13 Za vandalizmus možno považovať skutočnosť, že Maďari v roku 1896 vyberali z ruiny Devína celé kamenné bloky a použili ich na stavbu pomníka Arpádovi pri príležitosti osláv Milénia.14

Na záver si treba uvedomiť, že okrem umelých ruín neboli ruiny vždy ruinami. Dokonca i ruiny menili svoj vzhľad v priebehu storočí. Nikdy to nebudú nemenné kamenné bralá, hoci súčasná pamiatkárska prax sa ich pokúša konzerváciou udržať v stabilnom stave. Čo je večné? Len pyramídy pretrvali a pretrvajú veky. Vízia, že sa súčasná architektúra zmení na ruiny, je desivá.

-----------------------------------
Poznámky
1/ Lexikon der Kunst. Bd. IV., Leipzig 1977, s. 226.
2/ Panofsky, E.: Význam ve výtvarném umění. Praha 1981, s. 177.
3/ Lexikon der Kunst..., s. 226.
4/ Tamže
5/ Bratislava Mateja Bela. Bratislava 1984, s. 124.
6/ Hanno - Kruft, W.: Dejiny teórie architektúry. Bratislava 1993, s. 284.
7/ Tamže, s. 285.
8/ Möbius, F., Sciurie H.: Symbolwerte mittelalterlicher Kunst. Leipzig 1984, s. 139.
9/ Karasová, Z.: Pamiatková starostlivosť 19. storočia ako jeden z prejavov historizmu. Reštaurátorský purizmus, In: ARS 3, 1991, s. 211.
10/ Zatloukal, P.: Přehled architektury historismu XIX. století na Moravě. Umění 1980, s. 355.
11/ Jastrabík, Š.: O starom Smolenickom hrade. Krásy Slovenska 1970, s. 511.
12/ Jankovič, V.: Národné kultúrne pamiatky na Slovensku. Bratislava 1984, s. 28.
13/ Štúrova družina na Devíne. 100-ročnej pamiatke slovenského národného obrodenia. Bratislava 1936, s. 12.
14/ Práca, 19. apríla 1997, s. 36.