Vývoj fortifikácií II. :Opevnenia Veľkej Moravy a prvé hrady

Spojením dvoch najväčších slovanských kniežatstiev Moravy a Nitry vznikla na prechode do 9. storočia Veľkomoravská ríša. Vtedy je naše územie už husto osídlené. Obývané boli predovšetkým úrodné údolia Moravy, Váhu, Ipľa, Hrona, Slanej, dolného toku Hornádu a Bodrogu, kým horné Považie, Pohronie, územie pozdĺž Torysy, Tople a Laborca, vrátane močaristého Potisia boli iba redšie osídlené. Slovanské osídlenie sa šírilo aj na území severného Zadunajska a v oblasti Marty. 

Na rozsiahlom slovanskom území boli strediskami politickej a neskoršie aj cirkevnej správy kniežacie kmeňové hradiská, doložené v Nitre, turčianskom Vyšehrade, v Starom Zvolene, Turni, Zemplíne a Ostrihome. Boli to rozsiahle, kruhovými alebo prstencovými valmi obklopené sídliská vedúcej vrstvy zväčša ešte s drevenými budovami, ktoré svojou veľkou rozlohou mohli v prípade vojnového nebezpečenstva poskytnúť útočište obyvateľstvu nechránených občín. Na kniežacom hrade sídlil veľmož, obklopený vojenskými družinami a služobníctvom. K radnej vrchnosti patriace občiny konali rozličné naturálne služby, ako na to poukazujú staré mená obcí Rybáre, Psiare, Psolovce, Dravce, SokoIče, Hájniky, Vozokany, Hrnčiare, Kováči, Dechtáre, Štitáre, Tesáre. 

Rozvojom predfeudálnej spoločnosti sa vládna moc sústreďovala do rúk najsilnejšieho veľmoža a od 9. storočia počnúc pokladal vládnúci knieža pôdu celého územia za pôdu dynastie, ktorou disponoval spolu s kniežacou radou. Rozľahlé kniežacie majetky spravovali hradní úradníci na čele so špánom. Hradný obvod jednotlivých hradísk bol pevne vymedzený a volal sa medzou. Niekoľko hradných obvodov tvorilo tzv. širší hradný obvod, čiže stolicu, ktorá vznikla podľa vzoru franského grófstva.

Postupnou diferenciáciou ranofeudálnej spoločnosti vznikli aj panské dvorce, sídla drobných veľmožov z radov vojenskej družiny. Panské dvorce spravidla neboli opevnené a v prípade vojny nemohli poskytnúť útočište ľudu. Boli to skôr hospodárske sídla s ústrednou obytnou vežou panstva, hospodárskym dvorom s potrebnými budovami a po prijatí kresťanstva aj s malým kostolíkom. Typ panského dvorca sa udržal hlboko do 13. storočia a je doložený hlavne existenciou panských emporových kostolov, rozšírených na slovenskom juhu (Dražovce, Koleňany, Kalinčiakovo, Pominovce, Orešany, Kližské Hradište a i.). Tieto malé kostolíky stáli v susedstve obytnej veže, z ktorej viedol malý drevený most alebo pavlač priamo k portáliku na poschodí situovanej empory kostolíka. Panská empora bola vyhradená pre zemepanskú rodinu, kým služobníctvo a pospolitý ľud sa zúčastnili bohoslužobného obradu v Iodi kostola. 

Zo slovanskej spoločenskej sústavy hradných vrchností sa po páde Veľkomoravskej ríše v priebehu 10.-11. storočia vyvinul systém kráľovských hradov a hradných išpanátov. Proces zaujatia slovanského územia maďarskými kmeňmi a utvorenie nového uhorského štátu trval dlho a sprevádzala ho nielen postupná feudalizácia maďarského kmeňového zväzu, ale aj jeho čiastočné splývanie s vyššími vývojovými formami slovanskými. Do druhej polovice 10. storočia nemal nový uhorský štát pevné hranice a jeho najsevernejšie pomedzie tvorila čiara Hlohovec, Nitra, Krupina, Lučenec, Miškovec a Kráľovský Chlmec.

Slovanské obyvateľstvo Maďarmi obsadeného územia hľadalo útočište v lesných zásekoch, kde si budovalo rozsiahle hradisko podľa osvedčených starých slovanských vzorov s niekoľkonásobným prstencovým valom vybudovaným často technikou spečených valov. Vtedy vznikali výšinné útočištné hradiská vstavané často aj do opustených starých keltských opevnených sídlisk a celý veniec obranných hradísk chrániacich hornaté kraje Slovenska na línii Svätý Jur, Tematín, Starhrad na Váhu, Starhrad v Liptove, Hradisko pri Levoči, Hradisko pri Prešove, Senohrad v Novohrade, Pustý hrad vo Zvolene, Vyšehrad v Gemeri a Čičava v Zemplíne. 

V tých časoch (druhá polovica 10. storočia) severné Slovensko s celým Považím bolo súčasťou vislanského kniežatstva Boleslavovcov. Len koncom 10. storočia  po potlačení veľkého pohanského povstania Koppónya sa Maďari usilovali získať si slovenské veľmožské rody rozsiahlymi donáciami na vyľudnenom území. Vtedy pribudli k prvým slovanským feudálnym rodom Dursakovcov, Bugatovcov a Zoardovcov, ktoré boli už dávnejšie členmi uhorských náčelníckych rodov, novšie veľmožské rody slovanské - Huntovci, Poznanovci, Diviackovci s rozsiahlymi majetkami v povodí Ipľa, Nitry a Nitrice.

Až za spojenia Boleslava Chrabrého so Štefanom I. došlo k pripojeniu horného Potisia so Zemplínom a Šarišom k Uhorsku, kde viedla dôležitá obchodná cesta zo soľnej a opálovej šarišskej oblasti do krajín východnej Európy. Na nových pohraničných územiach vznikajú stráže a hrady spravidla v blízkosti dôležitých brodov, priesmykov a prechodov, kde vznikli neskôr mýtne stanice. Pohraničie bolo chránené širokým, dobre kontrolovateľným trávnatým pásom zvaným gyepü, za ktorým boli stráže a menšie hrady pravdepodobne s obytnou vežou pre posádku, najskôr azda drevenou a postupom času kamennou. Jedným z týchto pohraničných staníc vybavených obytnou vežou má byť masívna, dnes novými stavbami obklopená veža Budatínskeho zámku, spomínaná, pravda, až neskoršie k r. 1330 (turrts Budetyn).

Stráže a pohraničné hrady boli starostlivo rozmiestnené najmä na západnej hranici, susediacej s moravsko-českou a nemeckou oblasťou, poťažne na dôležitých cestách a priesmykoch karpatského pohoria, z ktorých bola cez celý stredovek najfrekventovanejšia tzv. česká cesta. Cesta šla cez Brno na Holíč (Alba Ecclesia alebo Wuiwar-Novohrad) odtiaľ cez Šaštín (Saswar-Blatný hrad) a Senicu pozdĺž riečky Myjavy na Jablonicu, kde prechádzala tzv. „zemskou bránou“. Tu sa cesta rozdelila smerom na Považie, strážená hradom pri Beckove, a hlavná cesta pokračovala cez Biksard a Trnavu, pri Šintave prekročila Váh o smerom na Nyárhid (v mieste dnešných Nových Zámkov) viedla na Ostrihom a Budín. Pohraničné hrady tejto nížinnej oblasti boli typom bažinatých hradov (Šaštín, Šintava). Strážnymi hradmi bola zabezpečená aj cesta vedúca cez karpatské priesmyky, kde vzniklo v druhej polovici 12. storočia niekoľko pohraničných hradov, z nich najväčším sa stal v neskoršom vývoji Trenčín. Pohraničné stráže a hrady boli obsadené posádkou Sikuľov a Pečenehov, ako na to poukazujú staré mená obcí na západnom Slovensku (Sekule, Uhorská Ves, Pečeňady a i.).

zdroj: kniha Fiala/Fialová - Hrady na Slovensku
názov: Stavebný vývoj fortifikácií na Slovensku
autor: Dr.Alžbeta Güntherová