Vývoj fortifikácií IV. :Nástup šľachty

Obdobie druhej polovice 13. storočia je obdobím veľkých hospodárskych a spoločenských zmien. Namiesto starých rodov nastúpila nová šľachta vyšlá z radov užšieho kráľovského sprievodu sprevádzajúceho Belu IV. na jeho úteku do cudziny, alebo z radov dobrodružných cudzích rytierov, ktorí došli pri návrate kráľa zo západných krajín Európy chrániť bezpečnosť Uhorska. Táto nová šľachta získavala majetky novými donáciami a bola odhodlaná rozmnožiť svoj majetok založením nových osád, dôslednou kolonizáciou a predovšetkým prechodom z poľnohospodárskeho na banícke podnikanie. Najmä v oblasti Slovenského Rudohoria a Spiša získavali Ákošovci-Bebékovci a Móriássyovci dôležité zdroje stredovekého baníctva. 

Rýchle zbohatnutie novej šľachty, barónov a magnátov podnietilo aj rozpory v kráľovskom dvore vzniknuté rozdelením Uhorska na dve časti, z ktorých ťažili veľmoži diplomatickým taktizovaním na oboch kráľovských dvoroch. Chamtivosť a ziskuchtivosť vysokej šľachty sa napokon stali nebezpečnými pre strednú a drobnú šľachtu, ktorá sa už v tridsiatych rokoch 13. storočia organizovala do novovzniknutej zemianskej stolice. Jej základom boli bývalé kráľovské komitáty a majetky tzv. predialistov, ktorí konali vojenskú službu hlavne v pohraničných župách a hradoch.

Žiaľ, ani zemianska stolica nemohli zastaviť rastúcu rozpínavosť vysokej šľachty v druhej polovici 13. storočia ktorá napokon viedla k úplnej anarchii. Mocní oligarchovia na čele s Kyseckými, Abovcami a Čákovcami rozširujú začiatkom 14. storočia svoje obrovské panstvá násilím, majú svoje súkromné vojsko získané pripútaním stredných a drobných feudálov, ich strategicky výborne položené hrady sú nedobytné, ovládajú bohaté mestá, bane a sú neobmedzenými pánmi, ktorí v prepychu a hýrení súperia s panovníkom. 

Z týchto oligarchov bol jedným z najvýznamnejších Matúš Čák Trenčiansky, ktorému patrilo 30 hradov a 12 stolíc. Jeho obrovské panstvo sa rozprestieralo od Moravy po Zvolenský les a od sliezskych hraníc po Dunaj. Moc Matúša Čáka rástla v súvislosti s otázkou obsadenia uhorského trónu po vymretí arpádovskej dynastie (1301), keď okolo troch uchádzačov na trón viedli sa diplomatické úklady veľkého vnútropolitického dosahu. Baróni a magnáti vedeli z tejto situácie vyťažiť čo najviac pre vlastný osoh. Matúš Čák podporoval spočiatku českého kráľoviča Václava, snúbenca dcéry posledného Arpádovca, no čoskoro ho opustil, ba napadol aj Moravu, lebo mu to bolo prospešnejšie.

Obrovský majetok a neobmedzená moc zaručili Čákovi takmer úplnú nezávislosť vládnúceho kniežaťa. Jemu sa korili banské mestá, on bol jediným pánom takmer celého slovenského územia. Márne boli cirkevné kliatby kardinála Gentileho a výzvy nového panovníka Karola Róberta, aby vrátil násilne osvojené majetky, Matúš neposlúchol, lebo vedel znásobiť bojovú silu svojich vojsk a získať oddanosť drobnej a strednej slovenskej šľachty, ktorá stála pod jeho záštitou. A napokon mohol sa spoľahnúť na svoje hrady, ktoré mali pod kontrolou všetky kľúčové body hospodárskej a strategickej dôležitosti. V Matúšovej dŕžave spojené slovenské územie žilo vtedy takmer nezávisle od moci uhorského kráľa. 

Rast významu feudálnej šľachty sa veľmi názorne odráža na urýchlenom vývoji našich stredovekých hradov, ktoré v sotva polstoročnom časovom rozpätí prešli zo zastaralého typu hradu s obytnou vežou k rozvinutému, náročnému typu gotického skalného hradu s útočištnou vežou, palácom, samostatnou kaplnkou a ďalšími stavbami situovanými do vnútorného dvora obkľúčeného vysokým hradným múrom. Naše hrady mali zvyčajne nepravidelný pôdorys prispôsobený skalnatému terénu a pomerne značné výškové rozdiely medzi vnútorným hradom a predhradím.
Cesta k vysoko položenému hradu stúpala spravidla špirálovito okolo hradnej skaly, prekonávajúc príkre svahy a v úseku od vstupnej brány na hrad bola obklopená vysokým dvojitým múrom na spôsob cvingra, obopínajúcim úzku vstupnú cestu, aby po prípadnom dobytí brány mohla hradná posádka vojská nepriateľa napadnúť z výšky tohto dvojitého múru.
Vstupná brána bola vždy znamenite chránená vežami, alebo bola priamo vsadená do veže. Pred ňou sa tiahla priekopa, cez ktorú viedol padací most. Pred bránou mohla priekopu nahradiť aj tzv. vlčia jama opatrená ostrými kolmi.
Hlavným článkom hradnej obrany bola útočištná veža (bergfrit, donžon), postavená na najviac ohrozenej strane hradu a prístupná len z poschodia pomocou rebríka. V jej podzemných a prízemných priestoroch boli sklady a niekedy aj hradná studňa; do poschodových miestností viedli točité schody umiestené často v murive. Veža plnila aj funkciu pozorovateľne. Veže gotického hradu boli vysoké niekedy až 30 m, avšak pri neskorších prestavbách v 16. storočí boli zo strategických dôvodov značne znížené. Do veže sa uchýlila posádka hradu na poslednú obranu, keď ostatná časť hradu bola už v rukách nepriateľa.
Z obranných dôvodov kládli veľký dôraz aj na vybavenie vstupnej brány hradu, ktorej veža mala umožniť napadnutie pred bránou zhromažďujúceho sa nepriateľského vojska zhora a z bokov. Veže pri bráne mali často smolné otvory, cez ktoré mohli na nepriateľa liať horúcu smolu alebo vodu.
Medzi vnútorným hradom a predhradím sa tiahla priekopa, alebo sa využívali prirodzené výmole hradnej skaly, zvýšené ešte umelým násypom. Cesty ponad priekopu viedli mostom, ktorý mohol byť riešený aj ako padací. 

Prvé naše ranogotické hrady budované po tatárskom plene mali rýdzo vojenský charakter, svojim účelným vybavením vyhovovali požiadavkám obrany a prispôsobovali sa terénu. Ich poloha bola strategicky výborná. Rozloha a vybavenie hradu záviselo vždy od jeho významu v obrane štátu a od počtu jeho posádky. Najväčšie boli komitátne hrady, ktoré okrem vojenskej obrany štátu museli byť svojou rozlohou dimenzované aj pre prípadné zachytenie obyvateľstva okolitých hradných poddanských osád (Spišský hrad). 

Postupnou diferenciáciou feudálnej spoločnosti vznikali rozmanité varianty menších feudálnych gotických hradov slúžiace obrane súkromného vlastníctva veľmoža, ktoré ovládali terén z ľahko dostupných skál (Krásna Hôrka, Brzotín). Svojou polohou umožnili kontrolu ciest a zabezpečili pobyt feudála v absolútnej istote pred prepadom. Rastúcimi požiadavkami šľachty sa začína postupné luxusné vybavovanie hradného paláca. 

Z pôvodného jednoduchého paláca, ktorý slúžil často ako spoločné obydlie zemepána a vojska, sa vyvíjal komfortnejší bytový objekt so spoločnou jedálňou, komnatami a neskôr aj so slávnostnou sieňou, prípadne kaplnkou. Na vnútornom vybavení paláca, ktorý sa niekedy rozrástol aj na dvojposchodovú stavbu, sa najskôr uplatnili výtvarné detaily v luxusnejšom prevedení portálov a okien, v spôsobe zaklenutia alebo zastropenia priestorov a napokon v maľbe stien a v počte a umeleckosti nábytkového inventára.

So zvyšovaním potrieb bola spojená takmer vždy aj otázka zásobovania hradu vodou, ktorú riešili tesaním studne do skaly alebo stavbou veľkých cisterien, do ktorých zachytávali dažďovú vodu alebo vodu z prameňov mimo areálu hradu a viedli ju dreveným alebo hlineným potrubím (Biely Kameň pri Svätom Jure). Vo vybavení a pôdorysoch našich hradov pozorujeme značné individuálne riešenia, ktorých podstatný charakter diktoval predovšetkým sám terén. Neskoršie prestavby mohli, pravda, zotrieť takéto individuálne črty, lebo obrana hradov sa musela vždy prispôsobovať zmenám vojenskej techniky. 

zdroj: kniha Fiala/Fialová - Hrady na Slovensku
názov: Stavebný vývoj fortifikácií na Slovensku
autor: Dr.Alžbeta Güntherová