Najnedostupnejší hrad na Slovensku sa opravuje naozaj ťažko

Najnedostupnejší slovenský hrad Lednica, postavený na strmom brale, sa skladal z troch od seba odstupňovaných častí. Bola to dokonalá pevnosť, dobyť ho bolo naozaj mimoriadne ťažké. V malom, nižšie položenom predhradí, boli obranné bašty, väznica, miestnosť pre drábov, maštaľ pre kone, voziareň a kováčska dielňa.

Jedine tunelom vysekaným do skaly, ku ktorému sa dostanete po strmých schodoch, sa môžete dostať na nádvorie stredného hradu, kde boli hlavné palácové stavby, obytné budovy pre služobníctvo, hospodárske miestnosti, sklady a byt kastelána. V najvyšších miestnostiach stredného hradu boli schody do veže, z ktorej sa dalo prejsť na plošinu, kde začínali i do skaly vytesané schody na najvyššie položenú prírodnú pozorovateľňu. Dnes nejestvujú, nahradil ich kovový rebrík.
Po kráľovi, Matúšovi Čákovi Trenčianskom, Podmanickovcoch, Rákocim, dokonca lúpežných rytieroch, prestal byť o túto pevnosť záujem. Na lepšie časy sa začalo blýskať až potom, čo sa dostal do prenájmu Historicko-Astronomickej Spoločnosti.

Na začiatku októbra bolo celý týždeň vďaka workshopu ´Uchovejme pomezní hrady pro další generace´ na ňom a i v samotnej obci rušno. V sobotu sme tu pri dobrovoľných prácach zastihli dokonca skupinu brigádnikov z Poľska. Spočiatku, keď sme vystúpili pod hradom z auta, zdalo sa, že je tam pusto. Po chvíli sme zachytili z hradných múrov nad nami krik ľudí a lomoz nástrojov. Najrušnejšie bolo v strednej časti hradu. Keď sme do časti bývalého paláca vstúpili, zostali sme zarazení. Veľa sa tu zmenilo. Vysoká burina, kríky a mladé stromy, ktoré tu začali zakoreňovať, boli preč. Nemali sme problém krásne rozpoznať obrysy jednotlivých miestností.

„Pred sebou vidíte kuchárovu miestnosť. Bola plná náletov. Vyčistili sme to. Chceme odpratať aj suť, ktorá sa tu uložila za tie roky, lebo tlačí na hradné múry, ktoré sú popraskané a rúcajú sa. Do zimy máme veru ešte čo robiť,“ povedal nám o postupe prác Peter Martinisko, člen Historicko-Astronomickej Spoločnosti. Koreňové systémy rastlín, stromov či kríkov, ktorých semená sa uchytia na múroch rozrušujú ich štruktúru a napomáhajú rýchlejšiemu chátraniu. Preto je nevyhnutné zbaviť sa najprv náletov. Zostupujúc z múrov, odkiaľ sme si boli vyčistené palácové časti odfotografovať, sme začuli krik. V diere protiľahlej hradnej steny sa objavila hlava plná prachu a malty. Bol to Marek Ševeček. Vtedy sme ešte netušili, že tento tvrdo pracujúci murár je jedným z tých zanietencov, ktorí sa postarali o to, aby z fondov Európskej únie v rámci projektu Intereg IIIA – Fondu mikroregióny, plynuli financie aj na Lednicu.

„Tak, lešenie ako-tak drží. Hurá. Udržalo aj vedrá s maltou,“ kričal víťazoslávne.
Neskôr nám vysvetľoval: „Lešenie, to je problém. Bez neho sa robiť nedá. Ale postaviť ho tu a hlavne na tomto mieste, kde nám múry najviac padajú, je obrovský problém. Lednica je v tomto smere veľmi záludná. Na hradbu lešenie spoľahlivo prichytiť nemôžete a pod vami je strmina.“
Neskôr sme si išli miesto pozrieť a zistili sme, že naozaj nie je ľahké domurovávať diery v hradbe. Najprv treba uvoľnené kamene opatrne vybrať tak, aby ste niečo nepoškodili. Potom vložiť maltu a nanovo kamene. Všetko je nepravidelné, nájsť vhodný tvar skaly, ktorá by „sadla“, je problém. Naviac stojíte v tých najrozličnejších polohách, čudne povykrúcaný na uzučkom lešení na zvetranej skale a spoliehate sa na akú-takú stabilitu múrov, ktoré tu stoja už stovky rokov a kameň po kameni, kus po kuse padajú dolu. Nikdy nemôžete s istotou tvrdiť, že máte pod nohami pevno. Každú chvíľu vám hrozí, že zletíte dole.

„Používame takzvanú vzdušnú maltu, aby sme pamiatke neublížili. Ťažkú maltu múry neunesú, popraskajú. Radíme sa s odborníkmi, napríklad z Technickej univerzity v Brne, či hradológom Ing. arch. Martinom Bónom. Keď sa raz niečo pokazí, ťažko sa to napráva. Dávame si pozor, konzultujeme aj s pamiatkarmi,“ dodal Marek Ševeček.

Nešťastným zásahom do stavby bolo aj vybudovanie stropu nad hlavnou baštou. Budoval ju ešte Pamiatkostav a v priestoroch bašty pôsobí ako päsť na oko.
Od Petra a Mareka sme sa dozvedeli, že čistenie veží má aj svoje praktické dôvody. V nich si vytvoria záchrancovia hradu základňu, kde si ukladajú náradie, aby sa nemuselo stále vynášať. A čo je podľa Mareka a Petra najväčší problém? Mysleli sme, že financie.

„Aj financie sa zháňajú ťažko a ja som šťastný, že sa ušli aj pre Lednicu. Najväčší problém je však s dobrovoľníkmi. Dostanú stravu, ubytovanie a preplatíme im cestovné. Za prácu im však zaplatiť nemôžeme. Pracovitých rúk je stále málo,“ posťažoval sa Peter Martinisko.

Na takýchto stretnutiach, ktoré sú vyplnené nielen prácou, ale večer aj diskusiami a prezentáciou projektov, ktoré oboznamujú účastníkov s históriou známych pamiatok a spôsobom ich záchrany, vzniká aj veľa priateľstiev, dokonca medzinárodných a mladí zažijú veľa zábavy. A na čom sa smiali brigádnici, teda istá mužská časť, tento rok? Na ich zmysle pre organizáciu práce. Keď sa medzi brigádničkami objavili mladé, pekné dievčatá, hneď ich zapojili hlavní organizátori do práce. Dobrá je každá ruka. Vláčili kamene, vodu, občas aj pivo. Až po čase prišli na to, že je to vlastne odborný pamiatkarský dohľad.

„No koho by napadlo, že pamiatkarky sú také pekné baby. Bola radosť s nimi pracovať,“ skonštatoval na záver žartovne Marek Ševeček.

(berko) zdroj: www.hradlednica.sk