História na predaj

Na Slovensku pokračuje výpredaj hradov a kaštieľov. Padajú nielen desaťmiliónové sumy, ale aj obvinenia z podvodov. Podľa našich informácií sa z 500 objektov ponúkaných v Katalógu pamiatok predalo od roku 1990 už vyše 400. „Sú v ňom najmä kaštiele a kúrie, ale aj rozsiahle hrady či meštianske domy.

Prostredníctvom katalógu pomáhame vlastníkom pamiatok nájsť pre ich objekty vhodných kupcov,“ povedal nám RNDr. Ľuboslav Škoviera, vedúci odboru evidencie a informatiky Pamiatkového úradu SR. Za posledné roky takto zmenil vlastníka napríklad hrad Slovenská Ľupča, Liptovský Hrádok či kaštieľ v Solčanoch. Nového majiteľa má i kaštieľ Halič pri Lučenci. Košická firma Imet ho získala od Banskobystrického samosprávneho kraja za takmer 50 miliónov korún! Tá tu chce postaviť okrem iného aj hotel so sto lôžkami, reštauráciu, a možno i golfové ihrisko. Hoci z peňazí za predaj samotná obec Halič neuvidí ani korunu, starosta Vladimír Rehanek je nadšený. „Dôležitá je záchrana zámku a určite sa pri jeho obnove i prevádzke uplatnia aj ľudia z našej obce.“

Kauza Hlohovec
V duchu pravidla – zachránime zámok, pomôžeme mestu – sa plánovala aj obnova zámku v Hlohovci. Autorom projektu bolo pre mnohých trochu výstredné Aristokratické združenie Slovenska, ktorého hlavou je knieža Juraj Radziwill-Anoškin. A aby boli fámy okolo projektu ešte pikantnejšie, za šľachtické snahy loboval vtedy prednosta Krajského úradu v Trnave, dnes minister vnútra SR Martin Pado! „Pán Pado nás maximálne podporoval. Aj vďaka nemu sme dostali hlohovecký zámok do prenájmu do roku 2055 s tým, že medzitým ho odkúpime,“ netají svoje spojenectvo knieža Juraj Radziwill-Anoškin.
Projekt sa mal rozbehnúť ešte v roku 2002, jeho cieľom bolo zrekonštruovať zdevastovaný zámok a urobiť tak z Hlohovca atraktívnejšie mesto, čo malo zase priniesť prácu miestnym obyvateľom. Na zámku chceli vytvoriť reprezentačné sály, obradnú sieň, múzeum, nemalo chýbať ani vzdelávacie centrum Aristokratického združenia Slovenska. „Už sme tu mali naplánované aj Bratislavské hudobné slávnosti,“ tvrdí knieža. Keď šľachtici presviedčali vtedajšie vedenie mesta, predpokladali, že na rekonštrukciu zámku treba zohnať niekoľko sto miliónov korún. Odkiaľ? „Financie získavame z celého sveta. V Európe je totiž dobrým zvykom, že šľachta iniciuje financovanie takýchto projektov, stačilo by nám ju osloviť. A druhú možnosť sme videli vo fondoch Phare. Podmienkou pre oba zdroje však bolo, aby sme sa stali majiteľmi zámku a naši bohatí partneri vedeli, kam investujú.“
V roku 2002 na zasadnutí hlohoveckého mestského zastupiteľstva poslanci projekt odklepli. Zdalo sa, že len čo sa mesto a štát dohodnú na vlastníckych pomeroch k zámku, šľachtici ho dostanú za korunu a môžu začať investovať. „Podpísali sme zmluvu o budúcej zmluve, okamžite sme do zámku investovali asi milión korún. Obnovili sme kaplnku, opravili vodovod, elektrinu,“ vysvetľuje knieža Radziwill-Anoškin.
Potom však prišiel stop v podobe komunálnych volieb v roku 2003. V Hlohovci sa zmenilo zastupiteľstvo i primátor a Aristokratické združenie Slovenska, ako hovoria, „prišlo o priazeň mesta“. „Bez jeho podpory sa to robiť nedá. Náš projekt odmietli bez udania dôvodu. Rozhodla politika, to je hlavná príčina. Ľudia stále myslia stranícky, nie občiansky,“ myslí si knieža.
Dnešný primátor Hlohovca PhDr. Ján Dlhopolček však tvrdenia šľachticov o politickom pozadí zámockej kauzy odmieta. „Už môj predchodca, exprimátor Ján Brezovský, upozorňoval v decembri 2002 knieža Anoškina, že kroky Aristokratického združenia Slovenska vzbudia u mňa pochybnosti o plnení sľubov a dohôd. Následné vypovedanie zmluvy v apríli 2003 bolo rozhodnutím zdravého rozumu.“ Mesto Anoškinovcom peniaze za čiastočnú rekonštrukciu zámku vrátilo. Potom ho údajne chcelo výhodne predať inému záujemcovi, ale skončilo sa to fiaskom. A tak sa zámok v Hlohovci môže svojím výzorom dodnes „pýšiť“ možno len označením ako kultúrna katastrofa.

Boj o hrady a zámky Chýry o spore z mesta ruží sa doniesli až do Bratislavy na Pamiatkový úrad. Úradníci však v takýchto prípadoch zasiahnuť nemôžu. „My nemáme pri predaji pamiatky právo určovať ani obchodné podmienky, ani cenu. Nás zaujíma len to, aby nový vlastník pamiatku nepoškodil,“ vysvetľuje RNDr. Ľuboslav Škoviera z Pamiatkového úradu SR. Zničenie pamiatky je u nás trestným činom, od vzniku samostatnej republiky však boli za tento paragraf odsúdené len dve osoby podmienečne, napríklad za to, že dva meštianske domy prerobili na bowlingovú halu. „Myslím si, že napriek všetkým predsudkom, ktoré u nás pretrvávajú, je vždy lepšie, ak sa o pamiatku niekto postará, hoci aj cudzinec, ako keby mala len chátrať,“ tvrdí pamiatkar..

Napriek všetkým problémom vidí budúcnosť slovenských hradov a zámkov v ružových farbách. „Väčšina z nich je v dobrom stave. Navyše verím, že aj u nás sú nadšenci ochotní kúpiť zrúcaninu za korunu a investovať do nej nezištne milióny ako do kultúrneho dedičstva.“ Štát pamiatok Na Slovensku máme 12 722 nehnuteľných a 30 103 hnuteľných kultúrnych pamiatok. Podľa historikov bolo u nás asi 300 hradov, dnes ich je 168, z toho 109 sú kultúrne pamiatky, aj keď niektoré už len ako archeologické náleziská. Pamiatkari ešte evidujú 554 kaštieľov a kúrií, 84 kláštorov, 1 554 kostolov, 2 439 meštianskych domov a 177 palácov a víl. Z toho štát vlastní 15 percent, obce 24, v súkromnom vlastníctve je 38 a cirkvi vlastnia 23 percent pamiatok.

Rado Igaz, Markíza